Praha - mesto snov

Autor: Žofia Odziomková | 13.10.2015 o 11:08 | (upravené 14.10.2015 o 15:13) Karma článku: 6,49 | Prečítané:  1384x

Praha. Mesto svetiel, hluku, zábavy, preplnenej mestskej (aj prímestskej) hromadnej dopravy, raj bezdomovcov, žobrákov, drogových dílerov a užívateľov drog, mesto všetkých predstáv – splnených aj nesplnených.

Preplnené mestské uličky ťa chtiac-nechtiac pohltia, či už sa vyberieš na obed do svojej obľúbenej veganskej reštiky alebo len chceš natiahnuť nohy skrátené a oslabené z celodenného sedenia na prednáškach. Milujem Prahu. A neznášam ju zároveň. Milujem ju pre jej otvorenosť – idete po ulici a nikto sa na vás nedíva divne – dokonca ani keď máte zelené vlasy, veniec z umelých kvetov na hlave alebo keď nemáte vlasy žiadne (a ste žena). Zbožňujem ju pre to, že tam človek môže byť kýmkoľvek chce a mesto ho akceptuje – ba doslova „pohltí“. Niekedy v dobrom zmysle, inokedy to nie je veľmi príjemný pocit. Trebárs keď sa ráno ponáhľate na vytúžený vlak akosi pozabudnúc na to, že v nedeľu nechodia „tramvaje“ každé tri minúty a že električka s číslom 3 sa razom môže zmeniť na číslo 9... že keď čakáte v nehoráznej zime na električku pod vlajkami s vyobrazenými hákovými krížmi a naproti stoja historické električky, asi po 10 minútach k vám podíde policajt so slovami: „Pani, tady je výluka na trati. Náhradní autobus Vám jede za rohem.“ – že to všetko je pre Prahu bežná prax a stretnúť vás môže fakt hocičo. Dokonca zmätení pražáci vchádzaju do náhodných spojov, aby sa dostali k svojmu cieľu. 

Na každý problém sa nájde záplata, na každý rozhovor vhodný známy či neznámy. Praha v nedeľu odpočíva, rovnako ako Boh siedmy deň odpočíval po stvorení sveta. Praha je len taká, akí sú ľudia (a všadeprítomné holuby) v nej. Metro v nedeľu je „prázdne“ oproti bežnému pracovnému dňu. Zastav sa a si stratený.

O pol 2 ráno sa len tak rozhodneš, že sa radšej než čakať na nočák, prejdeš pešo pol hoďky popri Vltave, pozorujúc spiace labute, sem tam si prehrabujúce svietiace biele perie, vyzuješ si nové čižmy zo sekáča pretože ťa z nich bolia nohy a len tak, modliac sa, nech sa za žiadnym z kríkov neschováva žiadna mátoha, len tak si naboso kráčaš a čistíš si hlavu. Na druhý deň sa samozrejme budíš s navretými uzlinami a bolesťou hrdla, ďalší deň na to sa pridá teplota. Čo už. Nočná zábava s priateľmi si vypýta svoju daň.

A tak sa veziem domov. 1200 km po koľajniciach hore – dolu – Košice/Poprad – Praha a späť každý mesiac. Vždy nový spolucestujúci. Stále nejaký iný inšpiratívny človek. V ušiach mi znie veta „Veď to by si rovno mohla cestovať takú vzdialenosť do Paríža....“ s vedomím, že nasledujúci mesiac sa tu vrátim zase raz znovu. A možno aj tie ďalšie 4 roky. Pretože si tu viem ísť za svojím snom. Snom stať sa dobrou liečiteľkou. Pre mňa je Praha mestom, kde sa sny stávajú realitou. Mesto otvorených možností, kde pred vami nikto a nikde nezatvára dvere. Snáď sa dostanem do bodu, keď si budem svoj sen vedieť plniť kamkoľvek prídem, no pre svoj začiatok som si zvolila túto inšpiratívnu, živelnú metropolu. Pretože iba to, čo je pre mňa výzvou ma baví. Myslím, že dosť pevný pilier na začiatok... Uvidíme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Robert Roth: Označili ma za potetovaného feťáka. Ako to mám vysvetliť dcére?

Film Nina hovorí o rozvode, v úlohe rodiča hrá on.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.


Už ste čítali?